45 rokov od Pražskej jari | „Tak vzdialená ako stredovek“

V noci na 21. augusta 1968 ukončili tanky Sovietského zväzu a jeho spojenci násilne „Pražskú jar“. 45 rokov neskôr sa o tejto téme na výuke dejepisu stále veľa nehovorí.

„Pre dnešných školákov je rok 1968 rovnako vzdialený ako stredovek alebo 30-ročná vojna“, hovorí Viliam Kratochvíl. Vtedy, pred 45 rokmi, ukončili sovietské tanky násilne „Pražskú jar“. Historik bratislavskej univerzity a od vlani aj vedúci Štátneho pedagogického ústavu, bojuje už roky proti veterným mlynom, za podporu vedomia v oblasti súčasnej histórie a presadene vhodných učebných materiálov.

21. august | Koniec sna

V noci na 21. august 1968 prevalcovali tanky Sovietskeho zväzu a jeho spojencov Československo. Ukončili tak násilne experiment sprevádzaný celosvetovou fascináciou „socializmus s ľudskou tvárou“ pod vedením slovenského reformátora komunizmu Alexandra Dubčeka.

Charizmatický Dubček sa vo svojej funkcii generálneho tajomníka komunistickej strany a v úlohe najvyššieho politického vodcu krajiny pokúsil o presadenie iného variantu komunizmu, odlišujúceho sa od sovietského systému a tým o model ľudskejšej spoločnosti. Túto skutočnosť nechcela Moskva v období studenej vojny akceptovať a tvrdo zaútočila.

Prevalcovaná časom

Súčasníci opisujú v osobných rozhovoroch a – stále zriedkavejšie – aj v médiách svoje traumatické zážitky o noci, počas ktorej ich vytrhol zo spánku hluk tankov valiacich sa ulicami. Ale školy v Česku a na Slovensku sa vtedajšími udalosťami ešte stále nezaoberajú, sťažuje sa Kratochvíl. V Česku tohto roku výročie zatienila vládna kríza. Ale aj na Slovensku vyvolávajú spomienky na rok 1968 iba okrajové zmienky, aj napriek tomu, že mediálna „letná diera“ by na spracovanie poskytovala dosť priestoru.

Slovenský premiér Róbert Fico včera aspoň navštívil vernisáž súčasných fotografií Ladislava Bielika. Fotograf sa preslávil svojimi zábermi zväčša tichého protestu proti okupantom. Na otrasnú obeť Jána Palacha sa tiež nezabudlo. 16. januára 1969 sa vtedy 20-ročný študent filozofie podpálil na pražskom Václavskom námestí, aby podnietil obyvateľstvo k protestu proti okupantom z bratských krajín.

„Ale na výuke dejepisu na školách sa s touto témou žiaci väčšinou nestretnú“, hovorí Kratochvíl. Nechýbajú iba knižky, ale hlavne vôľa vyučujúcich a školskej byrokracie: „Je oveľa ľahšie venovať sa v škole nesporným témam skoršej histórie ako tým politicky háklivým.“ Je tomu tak hlavne preto, že v školskej byrokracii rozhodujú ešte stále tí vtedy mladí dospelí, ktorí sa po vpáde vojsk krajín Varšavskej dohody vyrovnali s realitou takzvanej „normalizácie“. Tak sa označovala skoro do prevratu v roku 1989 trvajúca epocha pod vedením Gustáva Husáka. Husák, Dubčekov nástupca, bol taktiež Slovák a ideologicky blízky Moskve.

„Deti normalizácie | Husákove deti“

Z politického života vylúčená väčšina obyvateľstva sa v 70-tych a 80-tych rokoch stiahla do súkromia. Práve učitelia a úradníci boli pod veľkým nátlakom prispôsobiť sa „normalizácii“. V inom prípade boli prepustení a prenasledovaní. „Čo iné im ostávalo?“, prejavuje Kratochvíl porozumenie. Na západe nie je veľmi známe, že táto éra potláčania v Českoslovenku bola zároveň obdobím relatívneho blahobytu, ktorý sa prejavil aj na počte novorodencov: „Deti normalizácie“ alebo „Husákove deti“ sú dodnes všeobecne známe výrazy opisujúce vtedy narodených.