Neúnavný emigrant Ladislav Mňačko sa narodil pred 100 rokmi

Spisovateľ a publicista Ladislav Mňačko patril medzi najvýraznejšie osobnosti slovenskej povojnovej žurnalistiky a literatúry. Od jeho narodenia uplynie v utorok 29. januára sto rokov.

Zaujal už svojimi reportážami z ciest po Slovensku Kde končia prašné cesty, ďalšie jeho knihy sú napríklad Ja, Adolf Eichmann, Smrť sa volá Engelchen, Oneskorené reportáže a Ako chutí moc. V Oneskorených reportážach po prvý raz otvorene hovoril o tragických osudoch ľudí počas vykonštruovaných politických procesov v bývalom Československu v 50. rokoch 20. storočia, ktoré sa často končili popravami a sprevádzali ich ďalšie zločiny. V novele Ako chutí moc sa zameral na tému, ako dokáže dlhodobo a nekontrolovateľne uplatňovaná moc pokriviť charakter aj pôvodne čestného a statočného človeka. Je ostrým pamfletom na praktiky komunistických činiteľov. Podľa námetu románu Ladislava Mňačka Smrť sa volá Engelchen režisér Ivan Balaďa nakrútil v roku 1960 rovnomenný televízny film z obdobia druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania (SNP).

Ladislav Mňačko sa narodil 29. januára 1919 vo Valašských Kloboukoch na Morave. Detstvo prežil v Martine na Slovensku, kde sa vyučil za lekárnika a neskôr pracoval ako stavebný robotník. Po rozbití Československej republiky (ČSR) sa v roku 1939 pokúšal neúspešne ujsť z krajiny do Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). V roku 1940 sa pokúsil opäť prejsť cez nemecko-holandské hranice, avšak Nemci ho chytili, odvliekli do koncentračného tábora a potom na nútené práce do Nemecka. V roku 1944 sa mu podarilo utiecť a zapojil sa do bojov druhej svetovej vojny v radoch partizánov na území Moravy.

V roku 1945 sa stal členom Komunistickej strany Československa (KSČ). Literárnu činnosť začal ako novinár komunistických denníkov Rudé právo (1945-1948) a Pravda (1948-1953). V roku 1954 si zvolil slobodné povolanie. V roku 1956 bol šéfredaktorom časopisu Kultúrny život. Časom však stratil nadšenie pre komunizmus a priradil sa k jeho nekompromisným odporcom, za čo bol perzekvovaný.

Na jeseň roku 1967 odišiel do emigrácie v Izraeli na protest proti postoju vtedajšieho Československa v izraelsko-arabskej vojne, odkiaľ sa však po niekoľkých mesiacoch vrátil. Orgány Československej socialistickej republiky (ČSSR) zbavili spisovateľa štátneho občianstva, zobrali mu titul zaslúžilého umelca a vylúčili ho z KSČ.

Nasledujúci rok, keď ho vláda počas Pražskej jari (1968) rehabilitovala, sa vrátil domov. Druhá emigrácia, tentoraz podstatne dlhšia, nasledovala hneď po augustovej intervencii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, po ktorej sa Ladislav Mňačko usadil v Rakúsku pri Eisenstadte. Bol zbavený členstva v Zväze slovenských spisovateľov a jeho diela boli zakázané a tiež vypustené z učebníc.

V Rakúsku žil, pracoval a tvoril až do novembra 1989, kedy sa opäť vrátil do Československa. Vystupoval rozhodne proti rozdeleniu Česko-Slovenska, po rozpade spoločného štátu v roku 1993 si za svoje bydlisko zvolil Prahu v novovzniknutej Českej republike.

V emigrácii sa Ladislav Mňačko venoval intenzívne písaniu a svoje diela publikoval najmä v nemeckom jazyku. Vznikol tu celý rad scenárov pre televíziu, z nich deväť bolo zrealizovaných. Napísal satirický román Súdruh Műnchhausen, knihy esejí Agresori, Siedma noc (Skúsenosti a obžaloba jedného komunistu) a ďalšie diela.

Ladislav Mňačko zomrel 24. februára 1994 v Bratislave vo veku 75 rokov po krátkej hospitalizácii v nemocnici počas jednej zo svojich návštev slovenskej metropoly.

„Invázia bola preňho šokom. Ale ako sám prehlásil, august 1968 bol predsa len na niečo dobrý: Navždy som sa vyliečil z ilúzií o priateľstve a spojenectve so Sovietskym zväzom,“ povedal básnik, spisovateľ, historik, publicista a univerzitný profesor Jozef Leikert, autor biografie Taký bol Ladislav Mňačko, ktorá vyšla v roku 2008.

Zdroj: TASR