„Zachovanie rakúskeho národnostnoskupinového bohatstva“ | Právnik Franjo Schruiff vyzýva ku konaniu

Kým sa viedenské národnostné skupiny dlho zasadzovali za školský menšinový zákon vo Viedni, bojovali spolkové krajiny, ktorých jazyky národnostných menšín by takýto zákon mal chrániť, s jeho uplatňovaním v praxi. S problematikou k tejto téme sa v aktuálnej relácíi zaoberá burgenlandskochorvátsky právnik Franjo Schruiff.

On demand | Rádio Dia:tón | 12.11.2018

Viedni, Korutánsku a ani Burgenlandu sa zatiaľ nepodarilo vybudovať stabilné podmienky pre ich jazykovú a kultúrnu rozmanitosť. Pritom držia niektorí angažovaní experti potrebný materiál už dlho vo svojich rukách a snažia sa o jeho citlivé zavedenie do existujúcich spoločenských a vzdelávacích štruktúr. Pre niekoho jazyk ich mamy, ich detstva, pretrvávanie ich intímnych rodinných tradícií. Pre iného kultúrny aspekt, na ktorý, ako sa zdá, je mladý Burgenland pyšný: Rozmanitosť jeho národnostných skupín. K ich zachovaniu chcú očividne prispieť obe skupiny.

A predsa, kedysi tak pevne etablovanému životu národnostných skupín v burgenlandských dedinách stoja v ceste ďalšej existencie veľké prekážky. Najskôr v rokoch druhej svetovej vojny, sprevádzané hroznou vládou myšlienky národného socializmu, pôsobí dnes asimilačne na malé dedinské spoločenstvá urbanizácia.

Takmer láskavo vítajú cestujúcich a obyvateľov 47 burgenlandskochorvátskych obcí miestne tabule v oboch jazykoch. Škola, škôlka, obecný úrad nesú dnes v tichosti, ale zároveň nemo kričiac, ich chorvátske názvy. Tam, kde sa pred pár desaťročiami úplne samozrejme rozprávalo iba burgenlandskochorvátsky, či už verejne, na úrade, v školských laviciach alebo v kostole, zostávajú tieto tabule už iba dedičmi čulého života národnostnej skupiny. Výstražné nápisy, ktoré chcú aspoň trochu oddialiť hroziacu stratu identity týchto miest. Dnes nerozpráva takmer nikto z mládežníkov plynule jazyk svojich rodičov alebo generácie starých rodičov, hovorí burgenlandskochorvátsky právnik Franjo Schruiff.

Hlavným problémom je, hovorí Schruiff, že iba málo ľudí ovláda tento jazyk. Dnes už nie je aktívnym jazykom v obci automaticky chorváčtina, dnes ľudia vedia, s kým v obci môžu chorvátsky hovoriť. Ale zásadne hovorí väčšina, a to hlavne aj s deťmi, skôr nemecky. Predtým to bolo tak, že človek na ulici či námestiach počul hlavne chorváčtinu. Ľudia sa chorvátsky zdravili a rozprávali. A keď niekto jazyk neovládal, iní sa tomu divili.

Dnes je to tak, že sa ľudia tešia, keď niekto niečomu rozumie. V súčasnosti by sme sa mali sústrediť na aktívnu výučbu jazyka a jeho používanie v praxi. Je taktiež dôležité, vysvetliť deťom, že znalosť každého jedného jazyka je vzácnou životnou šancou. Ide o veľkú stratu, keď túto šancu premárnime, zdôrazňuje burgenlandskochorvátsky právnik Franjo Schruiff. Patrí k tým, ktorí sa v povolaní a s celým srdcom zasadzujú za spravodlivé dodržiavanie v súčasnosti platných zákonov, chrániacich rakúske menšiny.

Zákon o menšinovom školstve nie je až taký zlý, myslí si Schruiff. Ale v Burgenlande nastala zvláštna situácia. Existuje napríklad chorváčtina ako úradný jazyk, ale úradníci nemusia chorváčtinu ovládať. V Južnom Tirolsku je jasné, že podmienkou pre prácu na verejnom úrade je znalosť taliančiny a nemčiny. Či niekto v Burgenlande hovorí oboma jazykmi alebo nie, miesto na úrade dostane. Preto to nezávisí iba od škôl, akú povesť a aké ekonomické dopady to na krajinu má, či človek jazyk ovláda alebo nie. Ide o to, aby si jazyk v každodennom živote udržal svoju funkciu a spĺňal tým aj funkciu ekonomickú, vysvetľuje Franjo Schruiff.

Vidieť, že sa Burgenlandskí Chorváti asimilujú, že dostávajú aj pocítiť, že ich jazyk nič neznamená, nemá veľkú hodnotu. Je slabé, že sa nič aktívne nerobí pre zachovanie alebo opätovné naučenie sa jazyka. Nestačí, ža sa Burgenland teší z štvorjazyčnosti. Aktuálne štatistiky ukazujú, koľko je členov národnostných skupín, koľko detí rozumie jazyku, koľko jazyk aktívne používa. Upozorňujú na to, že je takých z generácie na generáciu stále menej. Úplnému koncu života národnostných skupín v Burgenlande sa dá ale ešte zabrániť, myslí si právnik.

Dvojjazyčná škola je taká, hovorí Schruiff, kde sa deti stretávajú na školskom dvore alebo vo voľnom čase a dokážu spolu dvojjazyčne komunikovať. To by bola dvojjazyčná škola. V praxi tomu tak nie je, preto sú školy dvojjazyčné iba na papieri. Na konci štvrtej triedy by malo každé dieťa, ktoré bolo štyri roky vyučované dvojjazyčne, ovládať oba jazyky. V skutočnosti je tomu tak, že škola jazykové vedomosti školákov konzervuje. To znamená, že dieťa po štyroch rokoch odchádza zo školy s tými istými jazykovými vedomosťami v burgenlandskej chorváčtine, s ktorými nastúpilo už do prvej triedy. Čiže tie deti, ktoré na začiatku chorvátsky nevedeli, to nevedia ani na konci, okrem spievania a pozdravov. Je zvláštne, keď po ukončení dvojazyčnej školy deti neovládajú oba jazyky, zdôrazňuje právnik.

Riešenie podľa juhotirolského modelu by podľa Schruiffa bolo zavedenie povinnej dvojjazyčnosti pre úradníkov. Tým by vznikol aj podnet pre rodičov, burgenlandskú chorváčtinu nie iba akceptovať, ale si ju aj ceniť. Pretože ovládanie tohto jazyka by tým výrazne zvýšil pracovné šance ich detí v Burgenlande.

Vo štvorjazyčnej oblasti ako v Burgenlande by mali byť aj úradníci viacjazyční a hovoriť aj chorvátsky, maďarsky alebo rómsky. Potom by bolo jasné, že každý rodič chce, aby jeho dieťa ovládalo jazyk, a to aj v písomnej forme. Je to logické, myslí si Schruiff a pripomína, prečo sa rodičia s deťmi učia doma matematiku či iné predmety. Pretože majú pocit, že deti to budú potrebovať. A keď človek niečo potrebuje, je jasné, že sa začne aj učiť. Malo by to tak byť aj s chorváčtinou.

Miriam Spring & Yvonne Strujic | ORF Volksgruppenredaktion

„Die Wahrung des österreichischen Volksgruppenreichtums“ | Rechtsanwalt Franjo Schruiff ruft zum Handeln auf

Súboj o môj materinský jazyk | Na čom zákon troskotá