S pohľadom upriameným na poklady zeme

Čo je blízke Košičanom zisťujem počas mojej návštevy výstavy minerálov. Iba náhodou narážam na tieto poklady, vystavené v priestoroch školy, na ktorej vyučuje aj Ján Holečko.

On demand | Rádio Dia:tón | 23.7.2018

Cestovnou agentúrou organizovaný vyhliadkový let balónom bol kvôli nepriaznivému počasiu zrušený. A tak som tam stála, o šiestej ráno, so zbalenými raňajkami v batohu, pripravená na veľké dobrodružstvo v Košiciach. Kým sa ostatní zo skupiny radi vrátili do postele, vyžívam sa v rannej atmosfére mesta, ktorého pôda, ako sa neskôr dozvedám, je jeden obrovský poklad, ale o tom potom. Prechádzam sa už zmĺknutou pešou zónou, nočné rozhovory utíchli pred pár hodinami. Nahusto situované lokály ponúkajú večer nespočetné možnosti na relax a rozhovory. Teraz, skoro ráno, počuť iba hrmot smetiarskeho auta. Za mnou začujem iný druh hrmotu. Strapatý muž tlačí pred sebou plný nákupný vozík. Zdá sa mi, že v jeho nejasnom pohľade rozpoznávam beznádej, kým zo smetiaka vyberá skrčený obal. Pozorovala som môjho ranného spoločníka asi pridlho a z diaľky ma prosí gestom o peniaze. Koľko by asi stálo dobré miesto na prespatie? Rozmýšľam a vyberám z peňaženky 30 eur. Neveriacky na mňa tento šedivý jemný muž dlhšie hľadí, berie si váhavo peniaze a žehná mi niekoľkrát slovami aj gestami. „Boh ťa ochraňuj,“ hovorí ticho a poberá sa svojou cestou.

Moja cesta vedie opäť ku Katedrále sv. Alžbety, k Národnému divadlu, popri cukrárni Aida, o ktorej mi rozprávala tlmočníčka Veronika. Ako dieťa tu vždy s babičkou jedávala zákusok. Prechádzam popri pozlátenom hoteli Slávia a teším sa, že po troch dňoch v Košiciach poznám už nejaké miesta: synagógu, ležiacu hneď v blízkosti centra, ktorá slúži ešte stále existujúcej židovskej komunite na modlidby a rôzne podujatia; mestský park s jeho každoročným Gurmanfestom, organizovaným agentúrou Visit Košice; veľa malých obchodíkov pešej zóny s regionálnymi produktami, od oblečenia až po umenie; trh v meste. Opäť stretávam Veroniku Holečkovú z Košice turizmus, ktorá nás mala sprevádzať počas letu balónom. Prezrádza, že ide na výstavu minerálov, aby pomohla jej rodičom s prípravami, pretože má teraz čas. Sprevádzam ju a ranný pokoj sa po príchode do Strednej priemyselnej školy dopravnej pri pešej zóne mení na čulý virvar školákov, zvukov lokomotívy a v škatuliach sa prehrabujúcich ľudí. Medzi nimi sú aj Veronikini rodičia Ján a Evka. Od Veroniky sa dozvedám, že jej otec je už desiatky rokov zapáleným zberateľom minerálov. Najviac má rád acháty z košického regiónu. Tieto kamene si váži obzvlášť, čo dokazuje aj úplne preplnený dom rodiny, ich záhrada a aj táto výstava s plnými pod ťarchou kameňov sa prehýbajúcimi stolmi, usmievajú sa Veronika a jej mama Eva. Ale predtým, ako sa stihnem dozvedieť všetko o tejto vášni, usadí ma učiteľ elektrotechniky Holečko na jeden ním zkonštruovaný simulátor s pultom elektrického rušňa. Jeho žiaci, ktorí dnes, je sobota, prišli dobrovoľne do triedy, aby pomohli ich učiteľovi pri triedení kameňov, pomáhajú aj mne pri mojej prvej jazde „ozajstnej rušňovodičky“.

Po tom, ako som vlak zastavila až pár metrov za stanicou, dostávam, kriticky a oboma privretými očami od dvoch Jánom Holičkom zvolených 13-ročných „šéfov“, môj certifikát.

Kamene sú zároveň s veľkými železnými konštrukciami veľkou vášňou učiteľa Jána Holečku, ktorý vyučuje budúcich rušňovodičov. Sám túto školu absolvoval, čo dokazuje aj stará fotografia visiaca v triede. V centre mesta organizuje tohto roku už po šiestykrát výstavu minerálov v Košiciach. Vystavovatelia a výrobcovia šperkov z kameňov regiónu, ale aj z Česka, Poľska či Maďarska sem prichádzajú a tešia tým košických milovníkov kameňov, ktorí do priestorov školy v tento deň vchádzajú naozaj húfne. Už niekoľko minút po otvorení sa priestory zapĺňajú a Ján Holečko vysvetľuje každému zákazníkovi s rovnakým dynamickým nadšením miesto nálezu jeho kameňov, význam mena a odpovedá trpezlivo a zapálene na všetky otázky. Našťastie som tam bola v tento deň už veľmi zavčasu a tak sme mali pred veľkým návalom návštevníkov a po mojej rušňovodičskej skúške čas ponoriť sa do sveta achátov Jána Holečku.

„Keď vyjdete von a na hlavnej ulici prejdete po fontánu, mali by ste nájsť aspoň 5 achátov. Sú tu. Musíte mať iba otvorené oči. Ale ľudia ich nehľadajú. Preto ich nevidia,“ usmieva sa znalec minerálov Holečko s pozdvihnutým obočím. Inšpirovaná Holečkovou vášňou pre kamene opúšťam prvú miestnosť výstavy a zisťujem, že aj druhá a aspoň trikrát väčšia tretia miestnosť pripomínajúca skôr halu sú už plné návštevníkov. Toto Košičanov očividne zaujíma, prebleskne mi hlavou a vidím jednu dámu, ktorú Ján Holečko predtým srdečne privítal. Som zvedavá a idem k jej stánku. Helena Ferleťáková predáva vycibrené šperky ako prstene, náramky, spony a náhrdelníky. Všetko zdobené polodrahokamami.

„Životná láska, ktorá začala v detstve" | Ján Holečko

Rodina Holečko má doma najrôznejšie náradie potrebné na výrobu šperkov a na spracovanie minerálov. Veľmi nezvyčajná životná láska, ktorá mi imponuje. „Životná láska, ktorá začala v detstve, mojou láskou k prírode. Vždy som bol v lese. Začalo to tým, že ma môj brat zobral na Fatru. Neskôr som si všimol, že príroda je síce krásna, ale väčšina ľudí sa vôbec nepozerá pod nohy. A pritom je to tak jednoduché. Človek musí iba zdvihnúť nohu a pozrieť sa. Potom mu patria všetky tieto zázraky,“ rozpráva Holečko nadšene a spomína aj na počiatočné ťažkosti so zisťovaním, kde sa tieto drahokami skutočne nachádzajú.

Odchádzam z výstavy s batohom plným polodrahokamov, nádherným opálom na krku a so slzami vďaky v očiach voči týmto ľuďom, ktorí žijú naplno ich vášeň. Naspäť na pešej zóne myslím opäť na muža s nákupným vozíkom. Želám mu, aby aj on čoskoro našiel svoj poklad a cestu z ťažkej situácie.

Celý článok | Košice | Tvár mestskej kultúry v rozmachu