Kľúčovým východiskom pre historickú časť filmu bola vedecká práca o Viedenskej električke nemeckého historika Felixa Jeschkeho, ktorý v dokumente aj účinkuje. Svojou dobrodružnou cestou po stopách dnes už takmer neexistujúcej trate poukazuje na paradox vtedajšej blízkej, ale aj vzdialenej existencie troch národov rakúsko-maďarsko-slovenského súžitia.
S nápadom natočiť dokument prišiel producent Igor Noskovič. „Viedenská električka je bratislavský fenomén, preto som za pozadím jej vzniku začal hľadať niečo viac. Na základe jej príbehu je spracovaná téma identity Bratislavy, ktorá bola vždy ako hraničné mesto vystavené vplyvom ostatných kultúr,“ priblížil.
László Vörös z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) vo filme otvára pohľad na históriu vzniku nacionalizmu a jeho pôsobenia na našom území. Na spoluprácu prizvali tvorcovia aj českého historika Jana Rychlíka.
„Električku označovali niektorí uhorskí poslanci za viedenského vampíra na kolesách, ktorý vyciciava z Prešporku uhorskú krv. Bol to paradox – jedinečný dopravný prostriedok tej doby prepájal viacero národností jednej monarchie, avšak niektorými maďarskými kruhmi bol považovaný za nebezpečný pre jednotu uhorského národa,“ vysvetlil režisér dokumentu Juraj Lehotský. Podľa neho bolo počas natáčania zaujímavé zisťovať, ako ľudia v rokoch 1914 až 1918 žili, čo im električka prinášala do života a ako formovala identitu obyvateľov vtedajšieho Prešporka.
O prevádzkovej histórii vtedy takmer 70 kilometrov dlhej trate rozpráva nadšenec Viedenskej električky Peter Martinko, ktorý sa zaslúžil o jej záchranu. Ako vysvetlil, na tú dobu to bola technická atrakcia, ktorá ponúkala ľuďom prepojenie dvoch blízkych miest: „V podstate ju môžeme považovať za predchodcu vlakoelektričky, ktorá plnila svoj hospodársky aj vojenský účel, lebo bola vybudovaná hlavne na presun vojska medzi Viedňou a Prešporkom.“