Thomas Frankl | Životné dielo proti zabudnutiu V. | Hľadanie pokoja

Thomas Frankl dnes používa slová, aby opísal prežité udalosti. Z každej slabiky jeho rozprávania cítiť drásajúce pocity a strach, ktoré si väčšina z nás ani len nedokáže predstaviť.

On demand | Rádio Dia:tón | 22.4.2019

V poslednej časti seriálu relácií „Frankl | Životné dielo proti zabudnutiu“ rozpráva svedok doby Thomas Frankl o hľadaní šťastia po vojne v prostredí židovskej kultúry rôznorodej Bratislavy a vo Viedni. Potom ako chcelo sovietske vedenie v Československu rodine opätovne vyvlastniť ich znovuvybudovaný obchod, padlo hlavne pre otca Adolfa ťažké životné rozhodnutie:

„Boli sme oslobodení a moji rodičia otvorili opäť náš obchod v Bratislave. Bol úplne zruinovaný a vyrabovaný. Aj napriek tomu začala mama pomaly šiť zo zbytkov malé vankúše a znovu sa trošku pozviechali. Išlo to celkom dobre a zrazu, v roku 1948, prišla komunistická vláda. Kommunisti otcovi povedali, že by mohol vo svojom obchode pracovať a dostávať za to výplatu. Už sa rozprávalo, že bude znovu horšie. Môj otec nechcel nikdy z Bratislavy odísť, ale dlho sme ho prehovárali až to nakoniec urobil. Vtedy sa človek mohol ešte „vykúpiť“ a opustiť krajinu. Na hranicu sme prišli takmer bez peňazí, tam sme museli opäť zaplatiť. Do Wolfsthalu sme prišli na voze s dobytkom,” spomína Thomas Frankl na obdobie, v ktorom opustil svoje rodné mesto Bratislavu.

Hlavne otcovi Adolfovi to takmer zlomilo srdce. Záležalo mu veľmi na tom, zostať aspoň geograficky blízko Slovenska: „Ako utečenci sme prespávali v Rotschild Spital vo Viedni, dnes je to sídlo WIFI. Väčšina emigrantov chcela ísť ďalej, ale môj otec tu chcel zostať, pretože Bratislava bola tak blízko. Často sme boli spolu v Kittsee, aby sa mohol pozrieť do diaľky cez hranice. Trpel, nielen z tábora, nedokázal o tom hovoriť. Ako aj iní. Je to tak, že väčšina nedokáže o tej dobe ľahko rozprávať. Čo ale dokázal, bolo maľovať. Namaľoval asi 250 olejomalieb a tie sú jeho slovami. Rozprával veľmi málo.“

Thomasa Frankla to v mladosti ťahalo ďalej, do Ameriky. Ale svedomie ho pritiahlo naspäť, k dedičstvu jeho otca: „Je tomu tak, že my, ľudia, ktorí sme to prežili, nie sme normálni. Mojim problémom je, že mám strach. Vždy sa zamknem, keď som doma. Absolvujem a absolvoval som už veľa terapií, snívam často o tomto období. A veľmi sa teším, že som po návrate z Ameriky mohol sprevádzať diela môjho otca a žiakom o tom porozprávať.“

V roku 1949 priviedlo hľadanie ozajstného pokoja rodinu Frankl do Viedne, do najbližšej metropoly, s ktorou sa dokázali identifikovať. Tu sa zasadili za dokumentáciu nacistických ukrutností a za prácu so svedkami doby. Začala sa nová kapitola s večným dedičstvom pre ľudstvo. Syn Thomas Frankl dodnes neúnavne šíri odkaz svojho otca:

Svojím dielom zanechávam memento všetkým národom sveta. Nikto, bez rozdielu vierovyznania, rasy či politického presvedčenia, nesmie už nikdy zažiť také, ani podobné ukrutnosti | Adolf Frankl

Jeho otec Adolf so svojou rodinou nikdy o ukrutnostiach z koncentračného tábora nehovoril. Za spoločníkov si zvolil olejové farby a plátna. Jeho drsnými vláknami mu pomohli zniesť v živote v jeho póroch do hĺbky zažraté hrôzy. V priebehu rokov tak vznikol cyklus obrazov „Visionen aus dem Inferno | Kunst gegen das Vergessen“, ako pamätník ľudstvu.

Text v Nemčine
Thomas Frankl | Ein Lebenswerk gegen das Vergessen V. | Suche nach Frieden in Wien

Thomas Frankl | Životné dielo proti zabudnutiu I.
Thomas Frankl | Povinnosť rozprávať o tom | Životné dielo proti zabudnutiu II.
Thomas Frankl | Roztrhnutá rodina | Životné dielo proti zabudnutiu III.
Thomas Frankl | Pod útlakom strachu | Životné dielo proti zabudnutiu IV.