„Demokracia je výhodou pre osobné slobody človeka“ | Vladimír Mlynár

ORF magazíny národnostných skupín Čechov a Slovákov v Rakúsku mohli nazrieť už do mnohých životných ciest a osudov ľudí, z ktorých udalosti v roku 1968 urobili Rakúšanov. Jedným z nich je aj predseda Poradného zboru národnostných skupín pre Slovákov Vladimír Mlynár.

On demand | Rádio Dia:tón | 24.9.2018

Pražská jar 1968. Tak mnoho osudov bolo význačne ovplyvnených brutálnym potlačením demokratizačného procesu v Československu. Obsadenie krajiny vojskami Varšavskej zmluvy malo ďalekosiahly dopad. Miesto demokratizácie si museli Čechoslováci po 21. auguste 1968 zvyknúť na život plný strachu, prenasledovania a útlaku.

Obdobie normalizácie

Vladimír Mlynár mal päť rokov, keď mu mama cestou z trhu v Bratislave pevne stískala ruku. Prišli tanky. „Pamätám sa na ten deň, keď prišli tanky. Išiel som s mamou akurát na centrálne trhovisko v Bratislave kúpiť rajčiny. Potom sme chceli ísť domov, ale nemohli sme prejsť cez cestu, pretože kolóna tankov nemala konca. Určite sme tam stáli polhodinu, kým sme mohli prejsť. Mama so mnou nechcela chodiť pomedzi tanky, pretože sme už počuli streľbu. A tak sme čakali. Bol to pre mňa vtedy veľký šok. Ponad nás lietali lietadlá, stále padali zhora propagačné letáky. Nevedel som, či to je len nejaký sprievod alebo čo,“ spomína Mlynár. Čo nasledovalo po šoku päťročného dieťaťa, bolo viac ako dvadsať rokov normalizácie, ako sa obdobie obsadenia krajiny sovietskymi vojskami označuje. Pre mladú rodinu Mlynárovcov to bolo obdobie veľkých strát. Ich sny a životné ciele boli spolu s cieľmi socializmu s ľudskou tvárou reformného politika Alexandra Dubčeka zmarené.

„Pre mňa je rok 1968 globálnou ako aj osobnou skúsenosťou. Moja rodina vtedy chcela krajinu opustiť hneď. Ale otec mal v septembri 1968 ťažkú dopravnú nehodu a rok a pol trpel na následky komplikovanej zlomeniny nohy. Pociťovali sme vtedy tlak normalizácie. Ľudia to vzdali, vládla letargia. Myslím, že nás to ako mladých ľudí veľmi poznačilo. Nemali sme žiaden optimistický prístup k spoločnosti a museli sme si aj napriek tomu vytvoriť náš názor na svet. Osobne som mal jednoducho skôr pocit, že do tejto spoločnosti nepatrím.“

Vladimír Mlynár spomína na roky po 1968

Hokej | malý plamienok tichého protestu

So smutným úsmevom Vladimír Mlynár spomína na majstrovstvá sveta v hokeji v roku 1969. „Na každej stene stálo 4:3. Každý vedel, o čo ide, vtedy. Nebolo to len víťazstvo Československa nad Sovietskym zväzom.“ Hokejové mužstvo bolo vtedy plamienkom tichého protestu, „že sme sa aspoň trošku Rusom mohli pomstiť,“ hovorí Mlynár.

Rodičia Vladimíra Mlynára plánovali pred nehodou otca emigráciu do Kanady, ktorý mal ako technik dobré šance, domnieva sa predseda Poradného zboru národnostných skupín pre Slovákov. Ale keď konečne vyzdravel, bola normalizácia už v plnom prúde a šanca rodiny vycestovať v nedohľadne. „Bolo to obdobie, v ktorom mali ľudia tve tváre. Jednu pre školu a verejnosť, čiže oficiálnu komunikáciu a jednu mal človek doma, kde mohol hovoriť otvorene, počúvať a pozerať rakúsky rozhlas a televíziu. Diskusia končila vždy s: ‚Ale o tomto nemôžeš v škole hovoriť,“ spomína Mlynár.

Samozrejme som s pribúdajúcim vekom s priateľmi v škole diskutoval aj o týchto zakázaných veciach a aj na gymnáziu sme mohli s vybranými učiteľmi o niektorých veciach hovoriť. Tak rástla nádej, že by sa skôr či neskôr mohlo niečo zmeniť. Ale s príchodom na vysokú školu prišlo vytriezvenie. „Ľudia, aj tamojší vyučujúci, často z iných častí Slovenska, boli úplne pod vplyvom propagandy. v Bratislave, možno kvôli rozhlasovému signálu v blízkosti západnej hranice, sme mali jednoducho širší rozhľad,“ opisuje Viedenský Slovák. To, že by mal s týmito ľuďmi, „inteligenciou budúcnosti“, vybudovať svoju budúcnosť, nechcel Vladimír Mlynár akceptovať. Tak sa podarilo rodine Mlynárovej, po prvom roku syna Vladimíra na univerzite, utiecť na západ. V ich novej domovine vo Viedni stretli rovnako zmýšľajúcich spomedzi emigrantov zo Slovenska. Ľudia sa stretávali, podnikali spoločné cesty, trávili spolu večery a podporovali sa navzájom.

„Museli sme držať spolu a navzájom sa deliť o pocity. Pretože majoritná spoločnosť nám v tomto nerozumela. Nemali nočné mory emigrantov. V nich sa človek ocitol opäť v krajine a bol prenasledovaný políciou alebo podobné nočné mory, ktoré nás sprevádzali noc čo noc,“ vysvetľuje Mlynár. Toto hlboké spojenie emigrantov zo Slovenska viedlo nakoniec aj k založeniu Rakúsko-slovenského kultúrneho spolku, na ktorom sa aj Vladimír Mlynár výrazne podieľal. Dnes je už dlhoročným predsedom „mladej vetvy“ kultúrneho života Viedenských Slovákov, Školského spolku SOVA.

Mlynár ako dieťa proti nátlaku normalizácie | „Áno, chcem byť niečim iným“

V aktuálnej relácii Rádio Dia:tón rozpráva predseda národnostnej skupiny o nej a iných spomienkach na potlačenie Pražskej jari 1968 či jeho dôsledku: Obdobia normalizácie. Často sa hovorí o útlaku a strachu.

Vladimír Mlynár opisuje, v akej forme ich musel ako školák vytrpieť on: „Keď som mal desať rokov boli milicionári hosťami na vyučovaní. Boli to tí, ktorí v roku 1948 bránili fabriky. Bola to štátna dogma, pretože tieto fabriky patrili súkromným osobám. Ozbrojení milicionári chránili proletariát pred vlastníkmi, ktorým bolo bránené vstúpiť do ich firiem. Každopádne sme mali v jeden deň s nimi diskusiu. Niečo som sa ich opýtal, už neviem presne čo, ale milicionár sa ma na to pred všetkými spýtal, boli sme dve triedy a učitelia, čím chcem byť, keď dospejem. Rozmýšľal som, nič mi ale nenapadlo, tak som odpovedal: ‚Ničím‘. Nereagoval nijak zvláštne, odvrátil sa, ale po vyučovaní ma učiteľka veľmi vyhrešila. Hovorila, že som podvratným živlom, som tým, kto by tieto fabriky vlastnil. Vtedy som sa v tom nevyznal. Učiteľka bola vernou stúpenkyňou Komunistickej strany, kádrom v učiteľskom zväze. Zostalo to vo mne. Poznačilo ma to do tej miery, že som si stále myslel: ‚Áno, chcem byť niečím iným.‘ Bral som to ako výzvu. Dokážem vám všetkým, že človek môže žiť aj tak a v inom svete na ľudí aj niečo iné čaká. Že demokracia neškodí, ale je veľkou výhodou pre osobné slobody človeka’ “.

„Demokratie ist ein Vorteil für die persönlichen Freiheiten des Menschen“ | Vladimír Mlynár