Pavol Dubček | Otec hľadal v ľuďoch dobro

„Aj keď som nemal, ako sa hovorí, ustlané na ružiach, nemám dôvod sa sťažovať. Skôr je mi ľúto ľudí, ktorým sa v živote nič nedarí. Želal by som im, aby sa ich situácia zmenila,“ spomína Pavol Dubček, syn veľkého bojovníka za ľudskosť v spoločnosti, Alexandra Dubčeka, v aktuálnom vysielaní Rádia Dia:tón.

On demand | Rádio Dia:tón | 11.4.2016

Jeho životným mottom bolo: Verím v to dobré v človeku. Alexander Dubček, syn komunistického odbojového bojovníka a človeka, ktorý prežil Mauthausen, nevdýchol socializmu s ľudskou tvárou iba svoju dušu, ale prepožičal mu aj svoju tvár. Jeho syn Pavol Dubček dnes žije v Bratislave. V meste, z ktorého sa kedysi mala šíriť myšlienka slobody. Ideály svojho otca nosí neustále v sebe. „Nie každý nájde v sebe takú odvahu. Keď môj otec niečo začal bol veľmi tvrdohlavý. Pracoval na tom ťažko, aj keď už vedel, že tieto ciele so sebou prinášali veľké riziko.“

Politické odhodlanie, zasadiť sa za spravodlivú spoločnosť, sprevádza Pavla Dubčeka na miestnom úrade „Nové Mesto“ v Bratislave. Tu sa ako radový poslanec zaujíma o potreby svojich spoluobčanov. Pritom ho, tak ako kedysi jeho otca, nenechávajú jednotlivé ľudské osudy chladným: „Aj keď som nemal, ako sa hovorí, ustlané na ružiach, nemám dôvod sa sťažovať. Skôr je mi ľúto ľudí, ktorým sa v živote nič nedarí. Želal by som im, aby sa ich situácia zmenila.“

Ako syna násilne umlčaného vodcu revolúcie, bol aj život Pavla Dubčeka poznačený represiami: „Ukončil som štúdium medicíny, po ktorom som si nemohol nájsť prácu, pretože všade mali strach zamestnať ma. Tak som chcel emigrovať, ale naša mama ma odhovorila. Nakoniec som si našiel miesto, no mimo hlavného mesta,“ hovorí Pavol Dubček.

Zásluhou politickej iniciatívy Alexandra Dubčeka oslobodila Československá komunistická strana po prvýkrát súdy a úrady od svojho poručníctva, zbavila moci tajnú políciu, dala občanom voľné pasy pre celý svet a zaviedla slobodu tlače. „Nielen na východe Európy, ale aj na západe boli občania, ktorí chceli nájsť cestu, aby sa mali ľudia lepšie. A tak mal otec samozrejme aj priateľov ako pána Fischera, rakúskeho prezidenta alebo Olofa Palme. Svoju cestu našiel v programe sociálnych demokratov. Ale potom mal nehodu a už sa ďalšieho vývoja v Európe nemohol zúčastniť,“ dodáva komunálny politik Pavol Dubček.

Rozdelenie kedysi tak nerozlučného Československa už politik z Uhrovca nezažil. Následky ťažkej autonehody ho stáli život. A spolu s ním umrela aj časť nádeje občanov. Vzhľadom na aktuálnu politicky nejednotnú situáciu v Európe sa Pavol Dubček pokúša vcítiť do spôsobu myslenia jeho otca: „Nebol by nadšený, pretože on by hľadal spôsob, ako aktuálnu situáciu zmeniť v prospech ľudí.“

„Chcel mať taký osud, aký museli mať aj jeho spoluobčania“

„Nie každý nájde v sebe takú odvahu. Keď môj otec niečo začal bol veľmi tvrdohlavý. Pracoval na tom ťažko, aj keď už vedel, že tieto ciele so sebou prinášali veľké riziko,“ rozpráva v rozhovore Pavol Dubček. Možné riziko sa stalo niekoľko mesiacov po občanmi tak oslavovanej Pražskej jari skutočnosťou. Väčšou slobodou voňajúce jarné puky revolúcie museli prirýchlo odkvitnúť. Rozsievačovi „socializmu s ľudskou tvárou“ hrozil tribunál, ktorý ho mal verejne odsúdiť. Následne bol vyslaný ako veľvyslanec do Turecka, spomína si jeho syn: „Keď si teraz na to spomínam, malo aj jeho preloženie do funkcie veľvyslanca v Turecku vzbudiť dojem, že emigroval a svojej krajine sa otočil chrbtom. Ale našlo sa ešte veľa politických priateľov a z Turecka sa mohol tajne vrátiť. Pretože chcel mať taký osud, aký mali jeho krajania tu.“

Pavol Dubček dnes uchováva plné škatule čestných ocenení a prejavov zásluh svojho otca. Starostlivo uložené, plné hrdosti a dôvery v účinnosť tejto symboliky. Tá istá dôvera, ktorú mal aj jeho otec voči svojim blížnym. A tak zostáva v spomienkach navždy jedným z najodvážnejších obrancov ľudských práv.