Robert Gabris | „Moja krajina, moja krv!“

S nespočetnými myšlienkami, jemne s citom prenesené na papier, vystavuje Gabris tentokrát anatomické zobrazenia, ktoré poukazujú na pocity okrajových skupín, menšín v spoločnosti jednej krajiny. „Výstava pozostáva z dvoch veľkých inštalácií. Šesť zobrazení krajiniek a čriev, v strede jednej miestnosti bude visieť mapa so 260 ihlami a v inom priestore návštevník uzrie ešte ďalšie inštalácie, ako toto leporelo čriev,“ rozpráva umelec.

Robert Gabris sa narodil presne dnes pred 34 rokmi, 19. februára. Presne v deň vernisáže výstavy „Mein Land, mein Blut!/Moja krajina, moja krv!“ vo východoslovenskej metropole Košice. Vyrastal v detskom domove. Keď mal tmavovlasý brčko 14 rokov, dostal po prvýkrát listy a kresby svojho otca, v 20 rokoch spoznal svoju rodinu. Dnes často navštevuje sestru na strednom Slovensku, dozvedá sa o svojom pôvode, o starých rodičoch, prezerá si fotografie predkov.

Portrét starých rodičov, po ktorých v detstve tak túžil, ktorých vzťah a lásku k nemu si predstavoval, visí vo forme starej, otcom retušovanej fotografie v Gabrisovej obývačke vo Viedni. „Sú pekní, nemám pravdu?“ hovorí umelec, pre ktorého nie sú síce jeho rómske korene podstatné, ale prijal ich a dnes tvoria jednu z jeho identít. Túto nosí so sebou a v sebe rád.

„Chcel by som, aby návštevníci porozumeli môjmu odkazu. Ide o spoznanie a prežitie videním. Ako vníma Slovák svoju krajinu, ktorú pred mnohými rokmi opustil? Čo zostalo? Aké miesto ešte v tejto krajine má? Prostredníctvom názvu ‚Moja krajina, moja krv‘ si privlastňujem niečo, čo mi nikdy nepatrilo,“ hovorí umelec a ukazuje na veľký plagát vo svojej pracovni, v ktorej ho Yvonne Erdost pre Rádio Dia:tón deň pred odchodom do Košíc navštívila: „Toto tu je emocionálna mapa mojej minulosti. Červeným atramentom som nakreslil štruktúru mäsa. Stelesňuje fyzický portrét mojej domoviny, Slovenska. Pomocou 260 ihiel som formuloval moje emócie, ktoré mi napadli pri spomínaní na môj život na Slovensku. Zbieral som ich štyri mesiace. Naozaj som sa pokúsil spomenúť si na všetky situácie a pocity z obdobia dospievania.“

Výstavu „Mein Land, mein Blut!/Moja krajina, moja krv!“ môžu záujemci navštíviť do 31. marca v Šopa Gallery v Košiciach. Kto nechce alebo nemôže vlakom cestovať 6 hodín, má možnosť pozrieť si tvorbu Roberta Gabrisa jednoducho na stránke www.robertgabris.com

Šopa Gallery | „Moja krajina, moja krv!“ | Robert Gabris
Hlavná 40, Košice
po – pi | 16:00 – 18:00

Obscénnosť, usilovnosť, pocit núdze. Toto sú len niektoré z vtedajších Gabrisových emócií, ktoré ho dnes neustále sprevádzajú v živote či umení. A tieto teraz zhrnul a zobrazil na „emocionálnej mape“.

V druhej miestnosti aktuálnej výstavy sa nachádza inštalácia pozostávajúca z venca, tradičnej slovenskej svadobnej ozdoby. Uvitý z bielych ruží a zdobený stuhami v typických rómskych farbách: modrej, červenej a zelenej. Veniec visí na stene na dvoch hákoch na mäso. Konotácia pôsobí veľmi negatívne, hovorí Gabris. „Kritizujem tým identitu, ktorú nám spoločnosť pripisuje, ešte pred tým, ako si sami vlastnú identitu vytvoríme. Spoločnosť mi ju metaforicky položila na hlavu. A tu je. Vo forme tradičného slovenského svadobného venca.“

Človek v spoločnosti dostane šancu alebo nie. Záleží od toho, aký veniec mu je pri narodení daný, rozpráva umelec. Jeho súcitné a zároveň kritizujúce myšlienky manifestujú ruka v ruke s jeho umením úplne samozrejme obrazy spoločenských štruktúr. Pod inštaláciou s vencom stoja malé nádoby, naplnené krvou.

Je to krv Roberta Gabrisa, súčasť jeho identity. To, čo zostalo v krajine, ktorá mu tento veniec nasadila, je jeho srdce. A tak inštaláciu dopĺňa aj obraz srdca maľovaný jeho krvou. Myšlienky Roberta Gabrisa o spravodlivosti, strachu, osamelosti a spoločenstve jeho umenie iba nesprevádzajú, poháňajú ho. Klásť nové otázky, vzbudiť u obyvateľstva zvedavosť, pootvoriť nové oblasti, to je jeho cieľom. A predsa, hovorí umelec, je to paradoxne práve on, kto stále znova žije v akejsi bubline: „Tvorivý proces je veľmi osamelý a tichý. Až keď z neho opäť vyjdem, snažím sa žiť v tejto spoločnosti. Nedarí sa mi to. Vraciam sa potom do mojej bubliny, v ktorej vytváram imaginárne svety, kreslím a tvorím. Myslím, že každý, kto sa v spoločnosti cíti ako outsider, vie o čom hovorím.“

Črevo ako vylučovací orgán skupín, ktoré žijú exkludované na okraji spoločnosti. Padajú, sú vylučované, nepatria k ostatným.

V týchto a takýchto obrazoch sa Gabrisovi darí aj prostredníctvom najnovšej výstavy opäť vytvárať cestu pre nové dimenzie spoločenských štruktúr: „Mám mnoho identít, žijeme v dobe, v ktorej sú identity fluidné, zmeniteľné. Ako dieťa som sa musel s identitou, ktorú mám dnes, vyrovnať. Nejako sa mi aj podarilo. Ale dnes to nie je moja jediná identita. Iba patriotická spoločnosť nám predpisuje byť takými, ako to ona od nás chce. Musím teda spĺňať radu funkcií, aby som sa stal uznaným členom tejto spoločnosti. Ako ale môžu v tejto spoločnosti žiť tí, ktorí nemajú domov, rodinu, alebo sú vylučovaní z dôvodu ich sexuálnej orientácie či farby pleti?“ kladie si umelec otázku, ktorá je dôvodom nekonečnej motivácie jeho tvorby.

Robert Gabris „Mein Land, mein Blut“ | Nadelstiche als Erinnerungen an ein Geburtsland

„Das blaue Herz“ Roberta Gabrisa