Pre mnoho ľudí je prelom rokov motiváciou k novému začiatku, zozbierajú odvahu vyskúšať niečo nezvyčajné, alebo jednoducho odložia nechcené zvyky.
Počas desaťročia sa toho stane veľa. Či už v živote vysielania národnostných skupín, to naše televízne v minulom roku oslávilo prvé okrúhle výročie, alebo v živote každého z nás. Život Andrey Kocianovej bol v posledných desiatich rokoch nerozlúčiteľne spätý so Slovenským inštitútom vo Viedni. V pozícii kultúrnej referentky nebola spoluzodpovedná iba za nové nápady, organizáciu a realizáciu vetkých podujatí, ukazovala návštevníčkam a návštevníkom taktiež čo znamená sociálne teplo a pohostinnosť.
„Vždy si nás vypočula, bolo jedno, s akou záležitosťou k nej človek prišiel. Naozaj milá a veľmi kompetentná osobnosť,“ zdôrazňuje bývalá veľvyslankyňa Uta Mayer-Schalburg, častá návštevníčka inštitútu.
Kocianovej priateľské a vždy motivujúce slová pozývali každý týždeň písomne na najrôznejšie kultúrne podujatia. Pri návštevách priestorov Slovenského inštitútu na Wipplingerstrasse vítal jej úsmev a čakali príjemné rozhovory. V decembrový večer jej rozlúčky nedokázala mladá žena po dlhom ďakovnom potlesku všetkých prítomných za jej prácu udržať slzy dojatia. Až po ďakovných slovách bývalej veľvyslankyne Uty Mayer-Schalburg, sa Andrea pokúsila o slovo: „Všetkým vám ďakujem. Ste dôvodom toho, prečo moja práca mala vždy význam. Ďakujem aj riaditeľovi Igorovi Skočekovi za jeho príjemný ľudský prístup,“ predtým, než verná spolupracovníčka dokáže rozprávať ďalej, dominujú jej tvári opäť slzy prezrádzajúce emócie, ktoré nemôžu siahať hlbšie.
10 rokov patrilo jej srdce prezentácii slovenskej kultúry vo Viedni, bola veľkou oporou dvoch riaditeliek Slovenského inštitútu, Viery Polakovičovej a Aleny Heribanovej, ako aj naposledy riaditeľa Igora Skočeka.
Bez zármutku, ale s veľkou vďačnosťou za pekné spomienky, opúšťa kultúrna referentka Kocianová jej tak naplňujúcu prácu: „Jednoducho cítim, že nadišiel čas zmeny. Nikdy som doteraz neoľutovala odvahu začať niečo nové a myslím si, že tomu nebude inak ani teraz. Život ide ďalej, som za tých desať rokov nekonečne vďačná. Veľa som sa naučila, venovala som práci celé moje srdce a milovala som ju. Teraz si doprajem trošku času pre mňa a uvidím, čo nové príde.“
„Andrea je pre mňa dušou Slovenského inštitútu. Už desať rokov tu robí toho tak veľa. Vôbec si to tu bez nej neviem predstaviť,“ hovorí Matej Masarovič, spolupracovník Slovenského inštitútu vo Viedni.
Aj bývalý slovenský konzul vo Viedni Peter Ilčík sa lúči s dobrou známou týmito slovami: „Andrei prajem, aby sa jej splnili všetky priania a aby sa v každom prípade aj naďalej uplatňovala v oblasti kultúry.“
„Andrea tu pracovala telom aj dušou, veľmi mi bude chýbať,“ hovorí umelec Ľubomír Hnatovič.
Aj redakcia národnostných skupín sa chce poďakovať za spoluprácu s osobnosťou, ktorá nikdy nedopustila, aby sa stres, nepriazeň či iné rušiace faktory presadili voči pokojnej spolupráci plnej vzájomného rešpektu a úcty.
Veľa šťastia na tvojej ďalšej ceste, milá Andrea Kocianová.