Beckerovej „Ein fesches Dirndl“ plaidoyer za citlivú integráciu
yvonne erdost
On demand | Rádio Dia:tón | 4.3.2019
Nový román Zdenky Becker „Ein fesches Dirndl“ (Gmeiner Verlag) je prvým biografickým románom autorky. V aktuálnéj relácíi Rádia Dia:tón hovorí spisovateľka o jeho vzniku.
Rádio Dia:tón | 4.3.2019 | o 21:40ed | Radio Burgenland | livestream
Veľká láska priviedla rodenú Čechoslovenku Zdenku Becker najskôr do Viedne, neskôr do vidieckej idyly Dolného Rakúska. Po určitých prekážkach, ktoré so sebou život s migračným pozadím prináša, tu nakoniec našla miesto, na ktorom si mohla splniť jej veľký životný sen.
Príbehy zrodené v jej mysli preniesť opatrne na papier. Držiteľka viacerých literárnych ocenení odvtedy obohatila svojimi románmi, divadelnými hrami, scenármi a poviedkami písanými v jazyku jej nového domova čitateľov a publikum na celom svete. Beckerovej diela pritom rozprávajú neustále o srdci bijúcom pre ľudskosť v spoločnosti.
yvonne erdost
A tak uvoľnil aj Dirndl s jeho pestrosťou u Zdenky Becker jej kedysi tak upevnený názor na vzor integračného príbehu. Po štyridsiatich rokoch v Rakúsku spoznala, koľko pozornosti, trpezlivosti, vzájomnej lásky ako aj lásky k sebe samej a hlavne času je potrebných, aby človek dokázal žiť s pocitom bezpečia a dôvery. Neexistuje žiadny vzorec pre vydarenú integráciu. Trpezlivosť a láskyplná empatia sú ale jej dôležitou súčasťou, vie autorka, ktorá dnes vedie taktiež kurzy nemčiny pre dospelých.
Zdenka Becker | „Človek sa nedokáže len tak prezliecť a hneď patriť k inej kultúre.“
Melódia každého jazyka prináša so sebou inú frekvenciu, ako sama hovorí. Dáva svojim žiačkam a žiakom ďalej to, čo bolo pre ňu samú v úlohe učiteľky taktiež výzvou. „Učte sa toľko nových slovíčok ako sa len dá,“ pripomína svojim žiačkam a žiakom, ako aj to, že materinský jazyk neprináša so sebou automaticky väčší pocit spätosti ako nový jazyk v novej krajine.
yvonne erdost
„Dirndl je metaforou, ktorá znamená, že som v cieli. V prvých desaťročiach môjho života v Rakúsku som toto oblečenie odmietala celým mojim telom. Keď som vtedy videla ľudí v krojoch v desiatom okrese vo Viedni, kde sme vtedy žili, nerozumela som, čo to znamená. Na Slovensku sa už kroje dávno na verejnosti nenosili. Neskôr, keď sme sa presťahovali na vidiek, som zistila, že tu sú kroje formou slávnostného oblečenia,“ spomína spisovateľka, ktorá svoj odmietajúci postoj voči kroju odložila až 40 rokov po presťahovaní sa do Rakúska. Skutočnosť, že si tak dlho nedokázala nájsť cestu k tomuto jej tak cudziemu oblečeniu, symbolizuje pre Zdenku Becker proces integrácie človeka do kultúry preňho doteraz neznámej, novej krajiny. Až keď si obliekla kroj po prvýkrát na tradičnú svadbu, prijala to najintímnejšie z rakúskej spoločnosti:
„S rozhodnutím otvoriť sa tomuto kúsku oblečenia, som sa stala jednou z nich, pretože som ho niesla s celým srdcom, ale to som dokázala až po 40 rokoch. Človek sa nedokáže len tak prezliecť a patriť hneď k inej kultúre. Nie je to také jednoduché,“ hovorí autorka.
yvonne erdost
Pred rokom sa stala Zdenka Becker po prvýkrát starou mamou. Dielo je venované jej vnukovi, o ktorého nadchádzajúcom príchode na svet sa dozvedela práve vtedy, keď začala písať tento román. „Bolo pre mňa veľkou motiváciou napísať túto autobiografiu čo najpodrobnejšie. Pretože kto vie, či budem mať možnosť mu všetko vyrozprávať,“ usmieva sa Becker.
„Kvalita spoločnosti sa ukazuje v tom, ako zaobchádza so slabšími. Ide o láskyplné zaobchádzanie so starými, slabými alebo s ľuďmi, ktorí stratili všetko a prišli sem. To je mojim odkazom pre ďalšie generácie. Zasadiť sa za takúto spoločnosť a pracovať na tom,“ dodáva autorka v rozhovore s Yvonne Erdost.