K rozdeleniu Československa...

Dve krajiny, dve národnostné skupiny, Česi a Slováci. Skoro 80 rokov trvajúce intenzívne spojenectvo oboch krajín, zažilo aj tu v Rakúsku v oboch národnostných skupinách rôzne obdobia. Pri príležitosti 25. výročia rozdelenia oboch štátov sa Dia:tón ponára do diskurzu o tom, ako tieto historické udalosti podporili vznik ešte silnejšieho puta medzi oboma skupinami.

On demand | 25.9.2017 | Rádio Dia:tón

Generalversammlung | Österreichisch-Slowakischer Kulturverein und Schulverein SOVA 2015

y. strujic

Vladimír Mlynár

V dnešnej relácii sa tejto téme venujú predseda Poradného zboru národnostných skupín pre Slovákov Vladimír Mlynár a riaditeľka Slovenského inštitútu vo Viedni Alena Heribanová.

Rádio Dia:tón | 28.9.2017 | 21:40 hod. | Radio Burgenland livestream

České Ozvěny | Slovenské Ozveny Dezember 2016

ORF

Alena Heribanová

„Vtedy to bola ešte Československá televízia. Spomínam si na znepokojujúce správy, ktoré prichádzali už od leta. Hovorilo sa o úvahách vzniku dvoch samostatných republík. Potom prišiel august 1992, kedy sa vo Vile Tugenhart stretli predsedovia vlád Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Výsledok bol istý, Československo bolo rozdelené. Hodina H a minúta M nadišli nakoniec 1.1.1993. Na túto noc si veľmi dobre pamätám. Bola zvláštna, pretože, na jednej strane sme samozrejme boli v dobrej silvestrovskej nálade, na druhej strane sme ale vedeli, že keď sa ráno zobudíme, nebude naša rodná krajina už existovať,“ spomína sa Heribanová.

Aj napriek tomu, že táto historická udalosť bola v júli 1992 pre rakúskych Slovákov ešte vo hviezdach, už vtedy vznikol samostatný Poradný zbor pre slovenskú národnostnú skupinu, hovorí jeho terajší predseda Vladimír Mlynár.

„Rozdelenie Československa sme pocítili aj my v Rakúsku. Ako národnostná skupina sme boli uznaní už predtým a sme veľmi hrdí, že sa tak nestalo zdôvodu rozdelenia, ale vďaka našej dlhotrvajúcej snahe. Uznanie Slovákov ako národnostnej skupiny bolo pre nás veľmi dôležité. Spoločnosť nás vnímala viac ako Čechov, nie ako vlastnú národnostnú skupinu. Týmto krokom sme sa v rakúskej spoločnosti zviditeľnili. Bolo to niečo, čo sme potrebovali aj pre spolkový život, pretože nám to prinieslo aj určité prostriedky pre naše činnosti. Mohli sme si prenajať priestory a tým vytvoriť centrum pre Slovákov. A je pekné, že sme ho vytvorili na Mariahilferstrasse, presne tam, kde sa Slováci stretávali už pred 50 rokmi,“ dodáva Mlynár.

Vorsitzender des Volksgruppenbeirats für Slowaken | Vladimiír Mlynár

ORF | Yvonne Strujic

Vladimír Mylnár

Spolkový život Viedenských Slovákov bol už po stáročia čulý. Neexistencia vlastného štátu sa výrazne odzrkadlila vo vnímaní Slovákov aj tu v Rakúsku. Tí, ktorí sem prišli v časoch Rakúsko-uhorskej monarchie, boli mylne označovaní za Maďarov. V iných prípadoch boli považovaní za „Krowoten“, teda Chorvátov alebo Čechov. A aj neskôr, po rozpade monarchie a vzniku Československa v roku 1918, boli označovaní za „Čechoslovákov“, vysvetľuje vedkyňa Emilia Hrabovec v jej publikácii „Die unbekannte Minderheit. Slowaken in Wien und Niederösterreich im 19. Jahrhundert“.

U viedenských českých spolkov sa zdá, že majú v Rakúsku naozaj veľmi dlhú tradíciu. Telovýchovný spolok Sokol oslavuje tohto roku jeho 150. výročie vzniku v Rakúsku, Školský spolok Komenský bude mať tento rok 145 rokov a v budúcom roku oslávi Česke srdce 100-ročné jubileum. Pre predsedu Školského spolku Komenský Karla Hanzla je slovenská národnostná skupina v tejto dlhej spolkovej ére jej neodmysliteľnou súčasťou:

„Pri rozchode som Slovákov uistil, že naše dvere v škole Komensky a všetkych iných spolkoch budú pre nich vždy otvorené. Rozvoj a hľadanie vlastnej identity sú samozrejme dôležité. Najdôležitejšie ale je, že je jedno kedy a jedno čo, keď niečo potrebujú môžu sa na nás obrátiť. Tento proces trval asi 2 roky kým prišli na to, že sa im nedarí tak dobre, ako v kooperácii s tradičnými partnermi, Čechmi. Odvtedy je naša spolupráca výborná,“ hovorí Hanzl.

Obe dcéry Aleny Heribanovej absolvovali ich školské vzdelanie vo Viedni a Kittsee, a tak nie je moderátorke pohľad Rakúšanov na slovenskú národnostnú skupinu úplne neznámy. To, že mnohí Rakúšania Slovákov takto nevnímali, sa im vzhľadom na dejiny Slovenska nedá zazlievať. Potom, ako sa v 9. storočí po vpáde Maďarov rozpadla Veľkomoravská ríša, dnešná oblasť Nitry, sa postupne stalo dnešné územie Slovenska súčasťou maďarského štátu. A tak sa Slováci až do roku 1918 neustále nachádzali pod nadvládou Maďarov. Nasledovala éra Masaryka, vznik prvého československého štátu, ktorý bol počas druhej svetovej vojny rozdelený, aby sa po vojne opäť spojil. Rozhodnutie rozdeliť štát v roku 1992 nemôže byť považované iba za výsledok nedávnej histórie. Išlo o stáročia pretrvávajúcu túžbu po slobode jedného národa. A tak to bolo v českej národnostnej skupine aj vnímané, rozpráva Karl Hanzl.

Volksgruppenbeiratgsvorsitzender für Tschechen Karl Hanzl

ORF

Karl Hanzl

„Chcem tiež povedať, že som veľmi hrdá na to, ako sa naše oba štáty voči sebe správali. Neprišlo k žiadnemu konfliktu, ako by sa možno dalo očakávať. Stačí si spomenúť na mnohé iné príležitosti, napríklad rozdelenie Juhoslávie. Nebolo to ťažké alebo komplikované, všetci to akceptujeme. Niekto bol smutnejší, niekto citlivejší, šťastnejší či nahnevaný. Ale čo je dôležité, neprišlo ku konfliktu, hlavne nie ozbrojenému. Podali sme si ruky, objali sme sa, poďakovali sme si navzájom za roky spoločného života v našom Československu a pobrali sme sa svojou cestou,“ hovorí Alena Heribanová.

Direktorin des Slowakischen Instituts in Wien | Alena Heribanová

ORF | Yvonne Strujic

Alena Heribanová

Spoločná zástava dnes už oba národy nespája. Tento bielo-modro-červený symbol jednotnej histórie bude ale navždy zachovávať spoločné spomienky Čechov a Slovákov v ich srdciach.

„Tiež si myslím, že identifikácia národností nebola v povedomí ľudí. Nevedeli, že v Československu žijú Česi a Slováci. Všetko bolo jednoducho „české“. Bolo to, akoby Slováci vôbec neexistovali. Dnes je to jednoznačné. Najbližším susedom Viedne je hlavné mesto Bratislava. Kultúrne a ekonomicky sa Rakúsko a Slovensko veľmi zblížili,“ zdôrazňuje Heribanová a dodáva: „Rôzne spolky, či už je to Slovenský kultúrny spolok, Slovensko-rakúska spoločnosť alebo československá Omladina, alebo skupiny ľudí, generácia už dlho tu žijúcej národnostnej skupiny, novšia generácia migrantov po roku 68 alebo tí úplne noví obyvatelia Rakúska, ktorí prichádzajú do Rakúska za prácou, myslím si, že to veľmi dobre funguje. Chodím aj na ples Čechov a Slovákov vo Viedni, ktorý organizuje škola Komensky.“

„Nejde o to, ktorá zástava visí, ale o to, že si všetci dobre rozumieme. Vlastne je to jedno. Môžme byť radi, že ako národnostné skupiny máme spoločné ciele. Mám veľmi dobrý kontakt s Hanzlom ako aj so všetkými ostatnými členmi poradného zboru a to je dôležitejšie ako formálne záležitosti,“ prízvukuje Mlynár.

Karl Hanzl, predseda Poradného zboru národnostnej skupiny pre Čechov, pripomína k téme rozdelenia Československa v rozhovore s Pavlou Rašnerovou pre rádio Dráťák, že Viedenskí Slováci hľadali prvé 2-3 roky po tejto historickej udalosti najskôr ich vlastnú identitu. Prestali využívať priestory školy Komensky, aj škola mala zrazu iba niekoľko slovenských žiakov. Prostredníctvom iniciatívy prvej slovenskej veľvyslankyne vo Viedni Magdy Vášáryovej, dospel Školský spolok Komensky k záveru, že slovenčina musí byť postavená na tú istú úroveň ako čeština. Po niekoľkoročnom procese zmien funguje výuka v češtine, slovenčine a nemčine bez problémov, hovorí Hanzl, ktorý je taktiež predsedom Školského spolku Komensky. Po dlhoročnej túžbe slovenskej národnostnej skupiny po vlastnej škole, sa táto cíti konečne aj v škole Komensky dobre, dopĺňa predseda národnostnej skupiny Mlynár.

„Slovenská národnostná skupina stojí za konceptom školy Komenský. Nielen preto, že je to jediná menšinová škola vo Viedni, ale aj preto, lebo sme tu partnermi. Veľa slovenských detí navštevuje túto školu, ktorá ale nedokáže pokryť všetky potreby našej národnostnej skupiny. A tak ponúkame aj vlastné vyučovanie v materinskom jazyku, vždy v sobotu v našom spolku. Sme si vedomí toho, že Slováci v blízkej budúcnosti nebudú mať potrebné finančné prostriedky, aby zriadili svoju vlastnú školu. Ideálne by bolo, keby sme mali spoločnú školu pre viaceré národnostné skupiny. Aby mohla byť ponúknutá intenzívna výuka v materinských jazykoch,“ hovorí Mlynár.

Yvonne Strujic, ORF Volksgruppenredaktion