Zuzana Mináčová a Matej Mináč | Film má „schopnosť konzervovať“

Niekoľko predstavení Mináčovho dokumentu z roku 2015 „Očima fotografky | Through the eyes of the photographer“ o spomienkach matky producenta Mateja Mináča, Zuzany Mináčovej, na pochmúrne zážitky z druhej svetovej vojny, bolo premietnutých na plátne kina Village Cinema vo Viedni 3 v rámci medzinárodného LET’S CEE Film Festivalu.

On demand | Rádio Dia:tón | 8.5.2017

Festival predstavuje už od roku 2012 raz ročne vo Viedni výber najlepších aktuálnych hraných, dokumentárnych a krátkych filmov zo strednej a východnej Európy, ako aj z Kaukazského regiónu a Turecka.

V rámci tohto festivalu navštívil v marci aj filmový producent a režisér Matej Mináč spoločne s jeho matkou, preživšou koncentračného tábora a do dnešného dňa ešte veľmi aktívnou fotografkou Zuzanou Mináčovou, hlavné mesto Rakúska.

Po filmovom predstavení sa mohlo publikum pozhovárať s protagonistkou ako aj s producentom snímky. Aj pre Rádio Dia:tón a televízny magazín České Ozvěny | Slovenské Ozveny si obe tieto optimistické a veselé duše našli čas na to, aby poslucháčom porozprávali o filme a s ním súvisiacich príbehoch.

Aj staré múry viedenských budov boli svedkami hrôzostrašných udalostí druhej svetovej vojny. Časť tohto príbehu priniesla do Viedne aj rodená Slovenka Zuzana Mináčová. Počas prechádzky viedenskými ulicami do kina Village Cinema pri Stadtparku spolu s jej partnerom Igorom a jej mladším synom Matejom, sa rozprávajú o spoločných spomienkach, očakávaniach a životných snoch. Stephansdom čnie v diaľke nad nimi a stráži ich príbehy, ktoré prepletajú jeden osud s druhým.

Zuzana Mináčová, rodená Silbersteinová, narodená do nie veľmi náboženskej židovsko-ortodoxnej rodiny v Bratislave, musela ako trinásť-štrnásť ročná vytrpieť muky nacistického koncentračného tábora Osvienčim. Dodnes je táto dáma ako fotografka neodmysliteľnou súčasťou Filmového festivalu Karlové Vary ako aj zvečňovania nepočetných medzinárodných osobností jej objektívom. Spoločne so synom Matejom Mináčom predstavila ich aktuálny film, ktorému sa podarilo mnohé strastiplné zážitky z tejto doby nielen znovu oživiť, ale zároveň ich aj zmierniť.

Po filmovom predstavení a debate s Matejom Mináčom o produkcii dokumentárnych filmov sedeli obaja významní hostia na pohodlnej pohovke pripravení porozprávať sa aj so mnou o sfilmovanom životnom príbehu, v ktorom sa mladá láska stala záchrancom a strážcom navždy pretrvávajúcej radosti zo života. A tak sa zrazu sála kina, ponorená do stlmeného červenkastého svetla, stala miestom nádeje plnom emócií.

„Film vznikol vlastne iba vďaka veľkej náhode. Moja mama nikdy nerozprávala o tom, čo sa jej vo vojne stalo. A tak bolo pre mňa veľkým prekvapením, keď sa po revolúcii začali znovu objavovať príznaky fašizmu, ľudia začali na ulici volať: ‚Rež a rúbaj do krve, nebude to po prvé‘. Bolo to heslo Hlinkovej gardy. A tak sa začali aj napriek jej vôli vracať spomienky a po prvýkrát začala o nich rozprávať. A tieto spomienky sa ma veľmi dotkli, pretože mama si spomína na ľudí z radostnej veselej perspektívy,“ rozpráva producent Matej Mináč. Jeho mama ho rýchlo prerušuje:

„Boli sme všeobecne veľmi veselá rodina a vojna nám to všetko zničila. Preto, keď u nás začali tieto Mečiarove výtržnosti, spamätala som sa a povedala si: „Toto som už raz všetko zažila. Nechcem to zažiť ešte raz“. Vtedy som začala Matejovi rozprávať môj príbeh a tak vznikla knižka Rekonštrukcia rodinného albumu.

On demand | Rádio Dia:tón | 15.5.2017

Po nežnej revolúcii, keď aj do Československa prenikla takzvaná demokratická sloboda, pozorovala Zuzana Mináčová rozmáhajúci sa a pre ňu veľmi znepokojujúci nárast nevraživosti voči cudzincom a pravicového extrémizmu. Jej strach zo zopakovania sa toho, čo už nikdy viac nechcela zažiť, ju donútil k opusteniu rodnej Bratislavy a k presťahovaniu sa do Prahy. V nasledujúcich rokoch vznikol prvý spoločný projekt matky a syna:

„Nestratila som iba moju rodinu, ale aj všetky fotografie. A tak sme s Matejom napísali Rekonštrukciu rodinného albumu, so spomienkami všetkých mojich príbuzných. Odvtedy bol Maťo posadnutý myšlienkou vyprodukovať film, v ktorom musím všetko vyrozprávať, aby sa nič z toho nestratilo navždy.“

Vo filme „Všichni moji blízcí“ preniesol Matej Mináč po prvýkrát príbeh jeho rodiny na filmové plátno. Scenár sa opiera o rozprávanie Zuzany Mináčovej zachytené v knižke „Rekonštrukcia rodinného albumu“. Druhý dokumentárny film s jeho matkou má počiatky v jej veľmi intímnej spomienke, o ktorej s jej synmi veľmi dlho nerozprávala. Až raz nečakane prehovorila o jednom chlapcovi, priateľovi z detstva, ktorý ju, vtedy trinásťročnú, dobrovoľne nasledoval do koncenračného tábora v Osvienčime. Iba vďaka jeho nasadeniu v tábore sa Zuzana ocitla v skupine ľudí, ktorým nebola súdená smrť.

„A vlastne je to naša povinnosť, uchovávať spomienky na tieto udalosti, pretože ďalšie generácie sa vďaka takýmto intímnym spovediam dozvedia viac ako iba z holých faktov. Som veľmi rád, že film mohol udalosti 20. storočia takto uchovať a to presne z jej hľadiska," vysvetľuje režisér.

Natáčať film s matkou a synom nebolo pre oboch v snímke „Through the eyes of the photographer“ už žiadnou premiérou. A napriek tomu sa počas natáčania po prvýkrát stala významná udalosť, ktorá Zuzane Mináčovej priniesla naspäť čosi, čo jej dlho chýbalo, usmieva sa Matej Mináč:

„Bolo to tak, že som ju musel prehovoriť, aby išla do Osvienčimu. Bránila sa zubami-nechtami, pretože tam odvtedy nebola…“

„Kto by tam chcel ísť?“ prerušuje ho mama.

„Celé natáčanie sa konalo pod zámienkou, že bude trvať iba 2 hodiny...,“ pokračuje Matej.

„Ale aj dnes tam vládne taká strašná atmosféra. Tá hrôza, ktorá tam zostala, vyžaruje dodnes,“ dodáva Zuzana.

„Áno, ale keď si sa vrátila, stal sa zázrak,“ hovorí Matej.

„...začala som znovu spávať,“ usmieva sa jeho matka.

„Takže tento film je aj akousi terapiou, ako povedal Freud, pretože sme vo Viedni, človek sa oslobodzuje od zlých traumatických zážitkov. Človek sa uzdraví a tak sa to stalo aj v tomto filme,“ dopĺňa jej syn.

Matej Mináč svoje producentské schopnosti upísal dokumentárnemu filmu. Aj sfilmovanie a prvé zverejnenie nádherného príbehu záchrancu mnohých židovských detí z Česka a Slovenska počas druhej svetovej vojny, Sira Nicholasa Wintona, pochádzajú z jeho pera. Aj napriek tomu, že jeho matka mala pre jej druhorodeného syna iné plány: „Moja mama nechcela nikdy, aby som sa stal režisérom. Radšej by ma videla ako čašníka, ako niečo praktické. Niečo normálne. Celý život bola nespokojná. Dokonca aj keď sme v New Yorku získali medzinárodné ocenenie Emmy Award za film „Sila ľudskosti“, zavolal som jej a oznámil túto výbornú správu. Opýtal som sa, či si ešte myslí, že som mal byť radšej čašníkom. Vtedy povedala: Áno, stále si to myslím.“

Zuzana Mináčová dopĺňa: „Aj keď ide o smutný film, nemôže ľudí iba zarmútiť. Ľudia nemusia vidieť stále znova iba to strašné. Vtedy ujdú. Myslím si, že sa Maťovi podarilo úspešne spojiť to smutné s veselým a tým je to divácky príjemné. V Bruseli sa napríklad na premiére ľudia pri veselých záberoch tak srdečne smiali. Bolo to pre mňa veľkým zážitkom, že mohli tieto veselé veci tak prežívať.“

„V týchto nespočetných spomienkach človek uchováva také udalosti, ako keď náš vlak zostal v Osvienčime stáť. Medzi nami bol jeden veľmi namyslený muž. A Mengele ho vyzval tak ako to bolo aj vo filme: ‚Tento muž vás všetkých zradil a obvinil, že ste odporcovia‘ a zastrelil ho pred našimi očami. Toto nestojí v žiadnej historickej knižke, bolo to len v mojich spomienkach. A tým, že je to teraz aj sfilmované, sa to stalo aj obrazom, ktorý symbolizuje neľudskosť,“ zdôrazňuje Zuzana Mináčová, kým jej syn dodáva:

"Filmy a médiá sú veľmi dôležité, majú schopnosť konzervovať. Čo neexistuje v médiách, neexistuje takmer vôbec. Preto bolo pre mňa veľmi dôležité natočiť tento film, tak zostala jeho prizma zachovaná navždy. Ako aj tento jedinečný príbeh osudovej detskej lásky, tak nevinnej a neuspokojenej, ktorá jej zachránila život, mi pripadá veľmi výnimočný. Pretože také niečo som ešte nepočul, aby niekto išiel do Osvienčimu len preto, aby bol s niekym, koho má rád.“

„Očima fotografky“, film Mateja Mináča o príbehu jeho mamy Zuzany Mináčovej, ktorý mal svoju veľmi úspešnú premiéru na festivale v Karlových Varoch, bol následne vybratý aj do súťaže pre filmový festival v Haife. Koncom marca ho bolo po prvýkrát možné vidieť aj vo Viedni.

„Film má dôležitú úlohu. Musí ľuďom priniesť nádej do života. Pocit, že sa oplatí žiť a byť na tejto planéte a tešiť sa z vecí. Pretože, keď im zoberiete nádej...,“ dodáva producent.

ORF Volksgruppenredaktion | Yvonne Strujić