„Kovačica v zime“, slovenské insitné maliarstvo zo Srbska vo Viedni

Po tom, ako Pavel Babka, oblečený do slovenského kroja, plátených nohavíc a s čiernym klobúkom, privítal návštevníkov výstavy „Kovačica v zime | Slovenské insitné maliarstvo v Srbsku“, mohli títo hlboko nahliadnuť do slovenskej kultúry, udržiavanej už po viac 200 rokov.

On demand | Rádio Dia:tón | 30.1.2017

Už viac ako 200 rokov prechovávajú v slovenskej dedinke Kovačica v Srbsku tamojší obyvatelia slovenské tradície svojich predkov. Ich svetoznáme „naivné umenie“ bolo v roku 2012 zapísané do národného zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Srbska. Direktorka Slovenského inštitútu Alena Heribanová priviedla tieto poklady po prvýkrát aj do Viedne a pozvala pri tejto príležitosti na jedinečnú vernisáž.

Kovačica. Dedinka, situovaná v srbskej rovine, na bývalej hranici medzi monarchiou a Osmanskou ríšou. Slovenskí predkovia sa tu usadili okolo roku 1800 a miestni umelci vyjadrujú vo svojich obrazoch ešte aj dnes ich túžbu za Tatrami: „Tam kde žijem, je všetko rovné. Ale do mojich obrazov maľujem vždy v pozadí Tatru, Matru a Fatru. Aby sme si pamätali, že sme z Hornej zeme,“ rozpráva jeden zo 63 v Kovačici žijúcich umelcov Ján Bačúr.

Dodnes sa 85% obyvateľov Kovačice hlási k slovenskej národnostnej a jazykovej skupine. V priebehu 214 rokov ovplyvňovali slovenské farby a vzory neustále ich každodenný život.

„Maľbou chránime našu slovenskú identitu. Umelci ukazujú, aká kedysi dedina bola, alebo aká mohla v minulosti v ich fantázii byť,“ hovorí zakladateľ Galérie Babka Kovačica Pavol Babka. Okrem zápisu do nehmotného kultúrneho dedičstva Srbska má galéria založená v roku 1991 na svojom konte aj výstavy po celom svete. Galéria Babka Kovačica vystavovala diela už v metropolách akými sú Paríž, Brusel, Berlín, Bratislava, Londýn, Madrid, Lisabon, Róm, Shanghai, Abu Dhabi, Tokio, New York a Washington, popričom má aj stálu výstavu v dedinke Kovačica.

Najväčší obraz výstavy, ktorý pokrýva tretinu steny v Slovenskom inštitúte, je od umelca Jána Bačúra. Popisuje pomocou neho, hodiac sa k názvu výstavy, typickú zimu v Kovačiciach:

„Každú zimu bola sánkovačka. Malé deti si priviazali ich sánky za väčšími a tí druhí za tretími a tí zas za ďalšími. A tak sa vozili po dedine. Otec stavia malej dcére snehuliaka. To bola tá pravá zima u nás.“

Obyvatelia začali ich naivné umenie prenášať na plátno hlavne v medzivojnovom období. Namiesto hrania kariet jednoducho maľovali, spomína umelec Bačúr.

Farby, kroje, piesne, jedlo a zvyky ich predkov. Toho všetkého sa nechce žiadna generácia z tejto srbskej dedinky vzdať a ani sa jej nikdy nevzdá. 17-ročná Alena Ciziková, jej matka Viera Ciziková a stará matka Anna Gloziková sprevádzali obrazy ich susedov a susediek. S pribaleným vlastnoručne upečeným makovým závinom priniesli ich slovenské zvyky do Viedne.

„Znamená to pre nás veľa, že môžeme hovoriť v našom materinskom jazyku. Máme školy, rádio, televíziu. Znamená to pre nás naozaj veľa, že máme tú možnosť, zachovať si náš materinský jazyk a odovzdávať ho našim deťom. A to už dobrých 200 rokov,“ hovorí Viera Ciziková dojato. Jej matka dodáva: „Sme na náš jazyk pyšní a sme spokojní. Áno, je to veľmi pekné.“

„Všetci z Kovačice maľujú Kovačicu, pretože keby sme maľovali niečo iné, už by to nebola Kovačica. Kto si kúpi obraz, bude navždy vedieť, že vlastní kúsok Kovačice,“ vysvetľuje Ján Bačúr v aktuálnej relácii.